Či sa nám to páči alebo nie, či nám médiá a organizácie nahovárajú niečo iné a nabádajú nás k odovzdanosti, stále platí právo silnejšieho. Len sa všelijako maskuje a kto sa vzbúri, je potrestaný. Silnejším štátom, čo potvrdzuje platnosť tohto práva aj v civilizovanom svete, ako nám nadávajú. Lenže v prírode to nie je inak. Silnejší jastrab uloví slabšieho holuba, silnejšia líška odchytí slabšiu sliepku. A silnejší škorec si oberie moje čerešne, ak mu to dovolím. Nie, nedovolím.
Vo svojej záhrade pestujeme množstvo ovocných kríkov a stromov všetkých možných odrôd a druhov. Dozrievajú postupne od apríla do októbra a niektoré (arónia napríklad) sa udržia na kríkoch až do februára (ak uch chránime sieťkou). Pretože uznávame prírodný spôsob pestovania, sú jeho súčasťou aj spevavé vtáky. Najmä v jarnom období sú veľmi užitočné tým, ako požerú množstvo prevážne škodlivého hmyzu. Lebo hmyz v záhrade nie je len škodlivý. Ale húsenice na stromoch či iné potvory skutočne stromom neprospievajú.
Keď ale čerešne, muchovníky či arónie alebo hlohy začnú dozrievať, preorientujú sa vtáky na tieto šťavnaté plody. Z biologických ochrancov záhrady sa stávajú jej škodcovia. Obžierajú plody a nezriedka vyzobávajú aj púčiky na stromoch, čím poškodzujú aj budúcu úrodu.
V prírode je to vždy tak, že ak je nadbytok potravy, zvyšuje sa počet živočíchov, ktorí sa ňou živia. Lenže záhrada nie je divá príroda, je to umelo vytvorený priestor, ktorého cieľom nie je zabezpečiť prežitie všetkých živočíchov, ktorí sa sem ako imigranti nasťahovali, lebo niekto iný sa postaral o hojnosť, ani tých, čo sa tu nadmerne premnožili za podmienok, ktoré nie sú ich dielom. Klasickí príživníci. A v takejto situácii treba opäť nastoliť poriadok, zabezpečiť rovnováhu.
Škorce naďobávajú čerešne a višne preto, že hľadajú vodu, sú smädné. A preto ak v zime a mrazoch kŕmime vtáčiky semenami a lojovými guľami, v lete sme pre ne zriadili napájadlo. Jedno máme pre divé včely, jedno len pre vtáky. Ale neostýchajú sa piť vodu včelám. Každý deň obe napájadlá dopĺňame čerstvou vodou.
Na druhej strane im nedovolím hodovať na plodoch našej práce. Niektoré kríky sú kryté sieťami, ale nemôžem prekryť celú záhradu. Preto som si kúpil vzduchovku.
Pri skúšaní rôzneho streliva, pri zastreľovaní vzduchovky aj pri cvičnej streľbe na papierové terče som si všimol zaujímavú skutočnosť. Vtáky nie sú hlúpe. Kým predtým si bezstarostne lietali z konára na konár v našej aj susedných záhradách, občas pristáli medzi stromami a zberali bobule spadnuté na zem alebo vyťahovali dážďovky zo zeme či rozhrabovali mulč, po začatí streľby sa našej záhrade vyhýbali nielen na zemi, ale aj vo vzduchu. Vydržalo im to deň, najmenej smelým tri dni.
Najmä keď som v záhrade rozložil Petfľaše, naplnené do tretiny vodou, aby sa neprevracali, či prázdne plechovky od piva a strieľal po týchto cieľoch, keď v ich blízkosti bol nejaký vták. Počuteľná rana ich vyplašila. Keď boli ciele rozložené v blízkosti plota záhrady, celkom presne som „vyznačil“ streľbou zo vzduchovky „zakázanú“ zónu.
Po pár dňoch stačilo po príchode do záhrady len zobrať vzduchovku a prejsť sa pomalým krokom. Okamžite sa všetky vtáky stiahli a do zotmenia sa našej záhrade vyhýbali. Ak som ich chcel vyplašiť streľbou na plechovku, musel som sa plížiť skrytý kríkmi alebo stromami. Na menej ako tridsať metrov ma k sebe nepustili.
Misia splnená.
Stačí mi pravidelne strieľať na cvičné ciele, trénovať streľbu na terče a udržím škodcov v bezpečnej vzdialenosti od našej záhrady. Radšej sa vyberú k susedom. Streľbou plaším vtáky a tým chránim našu úrodu pred zničením. V druhej polovici roka.
