Nestriedajte diabolky

Dnes je k dispozícii vzduchovkárom naozaj široká škála diaboliek. Nie len čo do počtu výrobcov z rôznych krajín. Okrem toho, že sa dnes vyrábajú diabolky v rôznych hmotnostiach, rozdiel je aj v tvare samotnej diabolky, čo má výrazný vplyv na presnosť a dostrel. S výnimkou testovania a výberu streliva by ste nemali diabolky pri strieľaní striedať.

Výber druhu diaboliek závisí predovšetkým od toho, na čo a ako ďaleko chceme strieľať. Súvisí to predovšetkým s celkovou energiou vystrelého projektilu, ktorá je u vzduchoviek na Slovensku obmedzená zákonom na 15 Joule. Táto hodnota zahŕňa hmotnosť projektilu a jeho rýchlosť pri ústí hlavne. Ak budeme brať do úvahy len vzduchovky kalibru 4,5 mm (ktoré sú u nás najrozšírenejšie), bude výber diaboliek o niečo jednoduchší, ale len o niečo.

Reálne môžu mať vzduchovky o niečo nižšiu úsťovú rýchlosť, ako je povolené maximum. O koľko, to záleží od kvality výroby aj od opotrebovania vzduchovky. Dá sa to zmerať, ak nemáte vlastné meracie zariadenie, určite vám radi poslúžia vzduchovkári na rôznych svojich akciách a zrazoch. Keď si však uvedomíte dva faktory, kde prvým je odpor vzduchu a druhým sila pružiny v pieste vzduchovky, razom zistíte, že sa pri strieľaní diabolkami pohybujeme v celkom úzkom pásme účinného dostrelu. Teda vzdialenosti, do ktorej diabolka priletí s dostatočnou energiou na deštrukciu cieľa pri prijateľnej presnosti. Každá zmena tvaru alebo hmotnosti strely má výrazný vplyv a nie vždy len pozitívny.

Na vystrelenú diabolku okamžite po opustení hlavne pôsobí odpor vzduchu a gravitácia. Tie menia jej dráhu z priamky, pokračujúcej z hlavne, na balistickú krivku. A do úvahy musíme brať aj uhol hlavne voči vodorovnej rovine. Odpor vzduchu brzdí strelu a čím pomalšie letí, tým viac ju gravitácia stáča k zemi. Z toho vyplýva, že čím bližšie je cieľ k ústiu hlavne, tým je strela rýchlejšia a letí priamejšie.

Zmenou tvaru diabolky môžeme ovplyvniť jej odpor vzduchu a tým aj intenzitu brzdenia letu. Zmenou hmotnosti môžeme tiež ovplyvniť zakrivenie dráhy letu diabolky. Ale nie vyrovnať. Lebo odpor vzduchu a gravitácia, lebo obmedzená energia stlačeného vzduchu z pružiny vzduchovky. Skrátka nežijeme v ideálnom svete.

Skúsenosti ukazujú, že diabolky s plochou hlavičkou sú dobré na streľbu na papierové terče. Plochý kruh presne vystrihne krúžok v terči, aby sa dala vyhodnotiť presnosť streľby. Ale plochý kruh má aj najväčší koeficient odporu vzduchu, preto takáto terčová diabolka je najviac brzdená a už po cca 15 metroch sa dráha jej letu prudko zakrivuje. A nie iba gravitáciou smerom dole, svoje tu hrá aj odpor vzduchu, skrátka to môže na dvadsať metrov lietať nie len nižšie, ale aj do boku.

Naproti tomu diabolky s ostrou špičkou považujú mnohí za presnejšie, ale pravda je taká, že sú len prieraznejšie. Do desať metrov terč roztrhnú, do dvadsať metrov budú asi presnejšie, ako ploché terčové diabolky, ale ten ostrý špic nie je v aerodynamike najideálnejším tvarom. Dobré sú, ak chcete robiť hlboké diery do laty alebo tehlovej steny.

Polguľaté alebo eliptické špičky považuje veľa strelcov za najlepšie diabolky, čo sa presnosti týka. Majú najmenšie opadanie a pri dobrej zbrani sa s nimi dá presne strieľať aj na 30 metrov.

Najlepšie je si to vyskúšať

Pri takýchto vzdialenostiach sa do hry o dráhu letu okrem odporu vzduchu a gravitácie zapája ešte tretí faktor. Diabolka dostáva vývrtom hlavne do vienka počas výstrelu ešte aj rotáciu. Rotujúci projektil je presnejší. Ale len rýchly projektil. Čím sa rýchlosť strely spomaľuje, tým viac sa začína uplatňovať odstredivá sila a ku koncu dráhy letu letí projektil nie po balistickej krivke, ale aj po špirále, ktorej stredom je balistická krivka. A čím ďalej diabolka letí, tým je pomalšia, padá k zemi a roztáča sa po stále väčšom obvode špirály.

Vo výsledku pri mojej vzduchovke ak strieľam na plechovku vzdialenú 30 metrov, mierim na stred zvisle a asi 5 cm od vrchu a aj sem trafím. Na 35 m musím mieriť na ľavý horný roh a pridať asi 7 cm hore aj doľava, a trafím na to isté miesto, ako predtým. Na 40 metrov už mierim len hore, ale na zvislú os.

No a ešte tu máme hmotnosť diabolky. Ľahká letí rýchlo a rovno (nekladie odpor výstrelu tlaku vzduchu), lenže má nižšiu celkovú energiu, preto sa ďalej od hlavne začína zastavovať a my už vieme, že strata rýchlosti znamená aj eliptické roztáčanie a pád po balistickej krivke, teda menší dostrel. Je riešením ťažší projektil? Letí menej priamo a jeho váha ho viacej poddáva gravitácii, teda na konci dráhy je menej presný. Sud trafíme aj ďaleko, hrnček len náhodou, padne to do trávy vedľa. Nie, vzduchovka fakt nie je na extrémne rozdiely, má len veľmi úzke pásmo, kedy je presná a účinná.

Z uvedených faktov by mohlo vyplývať, že podľa toho, na akú vzdialenosť chcem práve strieľať, mal by som si vybrať vhodne tvarovanú diabolku. Žiaľ, také jednoduché to nie je.

Ako vyplýva z teoretických poznatkov, získaných prečítaním množstva diskusií o vzduchovkách, aj z vlastnej skúsenosti po vystrieľaní niekoľko sto diaboliek, strelivo sa nemá bezdôvodne meniť.

Ak vystrieľam niekoľko desiatok diaboliek jedného typu a som spokojný s presnosťou na terč, stačí vymeniť strelivo a presnosť je v háji. Darmo viem, že pri druhom strelive mi to to nosí mierne vľavoasi o 5 cm a 3 cm nižšie, netrafím ani terč.

Až po vystrelení asi 8 až desať diaboliek tohto „nového“ druhu sa začínam triafať do miereného miesta. Tak si to užívam, kochám sa presnosťou a potom sa vrátim k pôvodnému strelivu. Viem, že musím mieriť inam, viem o koľko a kam, ale presnosť je v čudu. Ale vystrieľam pár diaboliek a presnosť sa záhadne vracia. Ako je to možné?

Vraj každý druh (výrobca, typ, ba dokonca aj šarža) diaboliek majú špecifické zloženie materiálu a oceľová hlaveň sa musí týmto materiálom povrstviť, „nalakovať“. Na to treba takých desať výstrelov. Potom už to lieta zakaždým rovnako.

Aj súťažní strelci, ktorí musia pred každými streľbami povinne absolvovať meranie úsťovej rýchlosti svojej vzduchovky s organizátorom určeným strelivom, vraj po skončení meraní idú na cvičnú strelnicu a vystrieľajú najmenej desať rán svojim diabolkami, až potom idú na súťažné streľby. Neviem, nebol som na súťaži. Ale overil som si na svojej vzduchovke, že po zmene streliva to naozaj pár rán trvá, kým začnú diabolky lietať tam, kam to očakávam a kde som to mal v minulosti odskúšané.

Po zaobstaraní si novej vzduchovky Gamo Hunter 440 som si zaobstaral aj rôzne druhy diaboliek. Každá je lepšia na niečo iné a ja som potreboval zistiť, aké strelivo mi bude najlepšie vyhovovať a na akú vzdialenosť sa mi bude najlepšie strieľať a bude ma to najviac baviť. Po počiatočných testoch a výbere optimálnej hmotnosti aj tvaru diabolky som sa vrátil k najmenšej krabičke a postupne vystrieľal všetky diabolky z nej. Samozrejme že optiku som nechal nastavenú na to zvolené najlepšie strelivo a strieľal s prenesením mierenia podľa zistených cvičných strelieb. Až dostrieľam posledné diabolky z poslednej nevybranej značky, ostanem verný už len jednému strelivu. Striedať diabolky v krátkom čase sa totiž nevypláca.